Myslíte si, že ma baví robiť to, čo robím?
Ako sa stať prezidentkou.
Vyštudovala som dnes „zatracovanú“ sociálnu prácu na Univerzite Komenského, ktorá sa otvárala prvý krát na Slovensku ako magisterský odbor. Učili ma nadšenci, ktorí katedru sociálnej práce zakladali. Dnes viem, že to nadšenie, ktoré nám profesori odovzdávali, bolo pre mňa základom do budúcnosti. Základom toho čo som dnes a čo robím. Učili sme sa o nezamestnanosti, drogách, homosexuáloch a o práci s dospelými ľuďmi.
Moja prvá pracovná pozícia bola: vychovávateľka v Sociálnom stredisku Slovenského červeného kríža pre mentálne a fyzicky postihnuté deti. Ťažká, ale krásna práca. V mojom živote som dostala toľko lásky od týchto detí, koľko som len vládala uniesť. Nebola tam zištnosť, len čistá láska. Láska, ktorú mi dávali, keď mi robili účesy a ja som sedela na detskej stoličke v kruhu medzi nimi a tešili sa z každej gumičky, ktorú mi dokázali dať do vlasov a hovorili mi: „Mojááá, aká si pekná.“
Po roku od skončenia vysokej školy prichádza výzva, robiť riaditeľku Sociálneho strediska SČK. V 24 rokoch sa dáte na hocičo ;=). Základom rozhodnutia prijať túto pozíciu, nie sú ani tak skúsenosti s riadením ľudí, ale dobrý kolektív, ktorý vám pomáha. V účtovníctve je pár miliónov korún strata. Ale dala som to! Po čase už účtovníctvo nevykazuje červené čísla, dokonca pár dní po mojom odchode prichádza do majetku osobné auto – nie nové, ale auto, ktoré sa nekazí a ktorým sa pokračuje v rozvoze stravy pre dôchodcov. Dovtedy som musela občas sadnúť do Škody 1203 a po štiavnických uličkách rozvoziť obedy starkým. A to treba aj keď je veľa snehu a uličky sú úzke a riadne strmé. Odchádzam, napriek tomu, že práca ma baví.
Odchádzam na miesto lepšie platené o vtedajších 500 korún slovenských (16,59€). Stávam sa úradníčkou na odbore sociálnych vecí. Tri sa striedame pri jednom počítači a rátame sociálne dávky. Neskôr zastupujem deti ako kolízny opatrovník na súdoch, keď sa rodičia rozhodnú rozviesť, alebo sa nedohodnú na tom, kto sa bude o dieťa starať a za koľko. V 26 rokoch (1997) idem na konkurz vedúcej odboru, hoci miesto je na 99,99% sľúbené niekomu inému. A výsledok? Vyhrávam a som šéfka odboru sociálnych vecí. Tuho riešim, aby každý zamestnanec mal svoj počítač. V zamestnaní je efektivita práce na prvom mieste (mala by byť). No a ešte mi išlo o kolektív, tak robím prvé team buildingy…však nás to v škole učili :-). A potom, potom chcem neplatené voľno aspoň 6 týždňov. Nie je to úplné voľno, lebo treba zarobiť trochu viac peňazí. Peňazí, ktoré ešte aj dnes štiavničania zarábajú v Taliansku na zbere jabĺk. A predstavte si, nedali mi ho. No tak dávam výpoveď a zbieram jablká v Taliansku.
Zber skončí a tak šup na úrad práce medzi nezamestnaných a zrazu spoznáte akú máte hodnotu na trhu práce. Chodíte, prosíte, presviedčate o svojich kvalitách a nič. Zrazu NIČ. „Tri krát na to isté miesto, za tým istým šéfom sa nepôjdem prosiť“ som si povedala. Ale dobrá kamarátka hovorí, choď, choď aj tretí krát, keď ťa zavolali. Ja som však na dohodnutý termín neprišla. Až o deň neskôr na neoblomné presviedčanie mojej kamošky. A čo sa nedozviem: „Už včera ste mali/mohli nastúpiť.“ Čooo? A čo teraz? Našťastie ma miesto počkalo a na tretí deň nastupujem na civilnú obranu. Mám 28 a absolvujem previerky na ochranu utajovaných skutočností a získavam stupeň na prácu s dokumentmi „Dôverné“ a už si nepamätám, možno aj „Tajné.“
Prichádza vytúžené materstvo v 30-tke. Po roku ukončujem rodičovskú dovolenku a šup do práce. No moje miesto sa medzi časom zrušilo. Hľadám robotu, volám, chodím, prosím, ponúkam sa a presviedčam. Jediná práca, ktorá bola reálna, bolo ísť učiť. Mojej mame som vždy hovorila: „Ja by som učiť nešla ani za svet“ a ako sa ukazuje porekadlá majú veľkú pravdu „Zarečeného chleba najväčší kus“. Ukážu mi na 3 minúty účastníkov vzdelávania a na druhý deň učím. Mala som skvelých 20 hodín na prípravu, medzitým ešte kojím a ráno nástup pred cca 20 ľudí a daváááj „lektorujem“. Skončím učiť, pripravujem sa, kojím, píšem, varím a dávam si kopírovať v kopírovacích službách. Spím len veľmi málo. Výsledky sú dobré, objednávateľ lektorských služieb spokojný, robím na dohodu. Spoznávam nových ľudí, rozširujem si obzory, získavam nové informácie, cestujem. A je tu 32 rokov. Otváram si živnosť s príspevkom na podnikanie z UPSVaR, vypracovávam podnikateľský zámer a začínam „podnikať“. Požičiavam si od rodičov tridsaťtisíc korún (cca 1 000 €) na počítač s tlačiarňou, ktoré poctivo vraciam z príspevku. Robím pre 2-3 organizácie, málo spím, robím a KOPÍRUJEM už DOMA. Mám aj internet, ktorý je dnes samozrejmosť (keď toto píšem, pripadám si ako vykopávka J). Jednou z organizácií pre ktoré robím, je VOKA – Vidiecka organizácia pre komunitné aktivity, ktorá pomáha ľuďom na vidieku budovať lepší život. V rámci mojej práce ma školia na kariérne poradenstvo a 33-ročná absolvujem výcvik s Thomasom Dienerom. Silný zážitok a význam vzdelávania v oblasti kariérneho/kariérového poradenstva má v mojom živote dôležité miesto. A dnes si uvedomujem, že tu to začalo, dôvod veľkých zmien a osobnej slobody. V roku 2012 zakladám Asociáciu lektorov a kariérnych poradcov a verím v silu kariérneho poradenstva a celoživotného vzdelávania hlavne preto, lebo kus života sa dá prežiť šťastne. Áno, mám rada svoju prácu a baví ma robiť to čo robím.
„Komu je práca radosťou, pre toho je život šťastím.“ Maxim Gorkij
PS: Prezentačná fotka tohto článku získala na Fb profile ALKP najviac Like.
